Farba a plasticita ako podpis originálneho interiéru

Charakter súkromného interiéru je vždy výsledkom ľudskej túžby po intimite a zároveň originalite. Okrem aspektov kvality, úrovne a funkčnosti bytového zariadenia je podstatnou výpoveďou osobnosti majiteľa farebná koncepcia.

 

Od prvého okamžiku tvorivého procesu, akým budovanie domova rozhodne je, sa pojem farba prelína všetkými jeho krokmi. Napríklad typ dreva na podlahe, oknách a dverách je už od začiatku vyberaný podľa subjektívneho pocitu, ktorý vyvoláva jeho prirodzená farebnosť. Ruka v ruke s týmto ide ďalší výber farieb, ktoré sa zároveň riadia určitými psychologickými aspektmi.

 

Najväčší podiel plôch k vyfarbeniu ponúkajú steny. Preto je ich maľovanie fázou realizácie farebnej koncepcie. Analýza farebného spektra nás dovedie k poznaniu, že určenie farieb a ich kombinácie sa riadia tromi základnými konceptmi: monochromatickým, analogickým a komplementárnym.

 

 

 

Monochromatická farebná koncepcia

 

znamená použitie jedného farebného odtieňa. Kombináciou viacerých stupňov jeho sýtosti vznikne ladenie „tón v tóne“, ktoré má jednoznačný účinok. Podľa výberu farby pôsobí studeno alebo teplo.

 

Odtiene, ktoré nájdeme vo farebnej škále medzi žltou a červenofialovou sú teplé. Všetky farby, v ktorých prevládajú žlté a červené pigmenty, majú dynamický, povzbudivý a aktivizujúci účinok. Pôsobia prívetivým a veselým dojmom a najviac pripomínajú zlatú paletu rozkvitnutej jari a sýtu škálu farieb jesennej prírody. Interiér opticky oživujú.

 

Svetlé odtiene teplých farieb rozjasnia menšie a tmavšie priestory. Vo veľkých miestnostiach sa možno pohrať aj s veľmi sýtymi a tmavými odtieňmi, ktoré ohraničia jednotlivé funkčné celky. Teplé okrové a žltavé tóny vyniknú v kuchyni, jedálni, pracovni a v detskej izbe. Červené odtiene sa hodia do priestorov určených k spoločenským stretnutiam. Steny s veľmi sýtymi odtieňmi je dobré „rozbiť“ vhodným nábytkom či obrazom, alebo ich použiť na menších plochách. Inak môžu pôsobiť príliš agresívne a opticky priestor zbytočne zužovať.

Odtiene modrých, modrofialových a zelených farieb sú studené. Ich účinok je skôr ukľudňujúci a decentný. Svetlé odtiene studených farieb pôsobia sviežo, jasne a čisto. Plochy v týchto tónoch ustupujú do pozadia a tým rozširujú priestor. Sýte a tmavé farby v studenom tóne pôsobia zase dojmom hĺbky a silného dôrazu. Zelené odtiene fungujú skôr neutrálne a hodia sa všade tam, kde je potrebný kľud alebo nutnosť sústrediť sa, čiže v spálni, pracovni a samozrejme v detskej izbe. Modré odtiene navodzujú decentnú atmosféru. Najlepšie sa využijú vo veľkých slnečných priestoroch. Odtiene modrofialové a fialové pôsobia konzervatívnym a zároveň luxusným dojmom, môžu priestoru prepožičať až slávnostný ráz.

 

 

 

Analogická farebná koncepcia

 

znamená použitie podobných a sebe blízkych odtieňov. Farby, ktoré sa takto kombinujú, stoja vo farebnej palete vždy vedľa seba. V súčasnej dobe je to najobľúbenejší variant, ktorý v interiéroch môžeme vidieť. Vyhýba sa prípadnej nude decentného jednofarebného ladenia a súčasne rizikovému kontrastu. Prirodzene pôsobí veľmi harmonicky a dovoľuje kombinovať teplé a studené odtiene a rôzne sýtosti. Analogická farebná koncepcia môže byť vyváženou kombináciou troch susedných farieb rovnakej sýtosti (oranžová, červená a purpurová nebo modrozelená, modrá a indigová, alebo tiež žltozelená, zelená a modrozelená). Inou možnosťou je použitie dvoch odtieňov susedných farieb v rovnakej sýtosti a jednej susednej farby vyššej sýtosti v úlohe farebného akcentu.

 

Aby bol dojem z tejto farebnej koncepcie jasný a zreteľný, vyžaduje zariaďovanie interiéru nábytkom a ďalšími doplnkami veľkú dávku disciplíny. Ich farebné ladenie by totiž malo bezvýhradne zapadať do daného pojatia.

 

Komplementárna farebná koncepcia

 

vychádza z kontrastu. Kombinujú sa tzv. doplnkové farby stojace na farebnej palete proti sebe. Takto sa môžu kombinovať dve, tri alebo štyri farby. Pokiaľ si ako základnú farbu určíme oranžovú, doplnková k nej je modrá. V prípade kombinácie troch farieb zvolíme ako doplnkové farby tie, ktoré susedia s modrou, teda modrozelenú a indigovú. Rovnaký princíp funguje aj pri voľbe kontrastu štyroch farieb. Ak zvolíme ako základnú farbu indigovú a s ňou susediacu modrú, doplnením farieb oranžovej a žltooranžovej získame veľmi zaujímavý a živý farebný dialóg. Miera určenia kontrastu je veľmi subjektívna a vychádza z osobnosti bývajúceho. Tvrdé kontrasty vyžadujú veľkú dávku citu zvlášť v určovaní vzájomných pomerov. Nevyváženosť by mohla pôsobiť chaoticky, zmätene.

 

Nezastupiteľné miesto v každej farebnej koncepcii majú biela, šedá a čierna. Vidíme ich na väčšine moderných materiálov, ktoré sa v interiéri objavujú. Biela býva mliečne sklo svietidiel, šedé sú kovové prvky nábytku a vstavaných spotrebičov a nakoniec čierne plasty, v ktorých je ukrytá nepostrádateľná elektronika. Ich neutrálny charakter však nemôže ovplyvniť žiadnu farebnú koncepciu, pokiaľ nie je jej súčasťou plán, ktorý počíta s ich podstatne výraznejším využitím. Potom sa napríklad kontrast bielej a čiernej stáva úplne dominantným a určuje charakter celého interiéru. Špecifické postavenie vo farebnej alchýmii má šedá. Zmierňuje kontrasty a doplňuje analogické farebné kombinácie. Šedivý tón samotných farebných odtieňov je veľmi charakteristický a navodzuje štýlovú atmosféru. Napríklad južanská Provence je plná šedivých nádychov kameňa, oceľového alebo a striebristého mora...

 

V rámci designovej koncepcie je dôležitou súčasťou farebného výrazu stien interiéru plasticita muriva. Do prípravy steny pred maľbou je preto dôležité zahrnúť aj úpravu jeho štruktúry. Vplyvom odrazu svetla získava totiž farba na stene mnohopočetnú hĺbku. Všeobecne platí, že čím je farba sýtejšia, tým hladšie by mali byť záverečné štuky. Ako podklad pre najsýtejšie odtiene je ideálna sadrová omietka. Je dokonale hladká, takže farba na nej pôsobí kompaktne.

 

Svetlé odtiene farieb zvolíme naopak tam, kde chceme zdôrazniť plasticitu povrchu. Použitím prísad v základných náterových bázach, napríklad v podobe piesku alebo pilín, sa dosahuje zaujímavého štruktúrovaného efektu. Celkom originálne štruktúry je možno dosiahnuť technikou prelínania základných náterov s vrstvami vosku alebo plastickými dekoráciami. K najluxusnejším technikám úpravy omietok patrí benátska štukatúra. Naleštený povrch prefarbeného tmelu napodobňuje tzv. benátsky mramor. Ide o náročný postup, ktorý vyžaduje skúseného odborníka.

 

Aj keď si v priebehu tisícročí ľudia v sebe vypestovali potrebu spolupatričnosti s niečím masovým, takže neustále podliehajú všetkým módnym trendom, v konečnom dôsledku je im najvlastnejšia individualita. A vo farbách sa táto individualita odráža najlepšie.

 

 

 

Text: Babeta Krátká, bytová designérka

 

bdesign.euweb.cz

 

Foto: archív JUB, a.s.